OPK Bratislava

Keď som si však prečítal predvolebný apel môjho dobrého priateľa a dlhoročného spolupracovníka, Mariána Číža, zamrazilo ma a vážne som spozornel. Ten apel je totiž čistý ako horský potok, len škoda, že to poľovnícka pospolitosť nemá už dávno takto zorganizované. Pretože tak, ako existuje tisíc dôvodov prečo má Marián pravdu, tak isto existuje tisíc dôvodov znovu a znovu vysvetľovať, prečo aj horský potok tečie vždy dolu svahom a nikdy nie naopak.

Uvediem aspoň dva z tých, ktoré považujem za obzvlášť dôležité:

 

1. O osude a budúcnosti slovenského poľovníctva a v širšom kontexte našej prírody a krajiny, sa nikdy nebude rozhodovať na námestiach, či pokrikovaním pred parlamentom, ale len presvedčivou argumentáciou a správnym lobingom vo vnútri parlamentnej budovy. Nakoniec aj vďaka takémuto postupu má dnes naša poľovnícka samospráva prvýkrát vo svojej novodobej histórii zákonom definované postavenie a kompetencie a naopak, práve kvôli rezignácii na takéto riešenie sme prehrali poslednú „psomačaciu“ bitku a len tesne - o dva hlasy - sme sa vyhli totálnej prehre v podobe rozvrátenia novej - ešte ani nedobudovanej organizačnej štruktúry. A nezabúdajme, že od pamätnej petičnej akcie bol toto len prvý, na oko nevinný test poľovníckej odolnosti, súdržnosti a prezieravosti. Každý, kto ovláda aspoň malú násobilku musí vedieť, že rozhodujúca bitka v tejto „vojne“ nás ešte len čaká. A možno už onedlho ...

 

2. Zrejme najkontroverznejším bodom môjho tvrdenia sa stane otázka, s ktorou som sa aj ja denne stretával počas svojho pôsobenia v štruktúrach SPZ totiž, že prečo zaťahovať poľovníkov a vôbec priateľov prírody do politiky či preferovať nejakú politickú stranu alebo osobu vo voľbách. Pritom pravda je niekde úplne inde. Každý, kto má v hlave upratané, predovšetkým ide voliť. A keď už ide voliť, rieši si postupne svoj „politický“ svetonázor, v rámci ktorého ak je naozajstný poľovník alebo priateľ prírody - si vyberie predovšetkým osobnosti, ktoré pre poľovníctvo a prírodu preukázateľne niečo pozitívne urobili alebo robia. Táto Mariánova rovnica predsa nemôže mať žiadnu neznámu. Ale sú tu aj iní, a najmä nerozhodnutí priatelia prírody, ktorých politické ambície pre frustráciu možno začínajú aj končia napríklad pri snahe zaradiť gorily medzi škodnú s celoročnou dobou lovu a aj tu by sme mali apel Mariána Číža vypočuť, zvážiť a podľa toho sa aj zariadiť. Sme totiž pred križovatkou, z ktorej vedú len dve vyznačené cesty. Jedna, povedzme zelená, vedie tam, kde sa o veciach rozhoduje, a druhá zrejme červená ide smerom na hlavnú stanicu do sídla inštitúcie zvanej lampáreň. A že prečo krúžkovať práve prezidenta SPZ? A kto iný ako hlavný šéf, najmä ak je na kandidátskej listine by mal niesť poľovnícku zástavu do boja, ktorý nás s určitosťou čaká? Pritom tu nejde len o osobou, ale aj o symbol, kde môžu poľovníci celkom zreteľne prejaviť svoju silu. Inak totiž znie v parlamente hlas poslanca, ktorý má na zástave, s ktorou tam prišiel, povedzme stotisíc krúžkov ako hlas poslanca, ktorý má len krúžok svoj vlastný, alebo zopár tých, ktorých si dokázal kúpiť. Veru aj od sily takéhoto odkazu bude závisieť, či si nás „mačičkári“ a im podobní po voľbách dokážu rozohnať alebo nie.

 

Nakoniec pridám jednu príhodu. Pearl Harbour je miestom novodobého Waterloo veľkej časti perfektne vyzbrojeného a organizovaného amerického námorníctva. Kto si to príde pozrieť, môže vidieť veľkolepý panoramatický film o vzostupe a aj totálnom zničení tejto základne, ba môže sa dotknúť aj vrakov kedysi slávnych bojových lodí. Keď som odtiaľ odchádzal, opýtal som sa miestneho mladého sprievodcu s náhrdelníkom so živých kvetov okolo krku ako sa to mohlo stať. Odpovedal mi lakonicky, „lebo práve vtedy, keď im išlo o život, všetci spali.“ Aj preto má Marián Číž pravdu.

 

 

 

Marián Lipka